Je streda večer. Po takmer roku príprav sedím ja brat a strýko, overená rybárska partička, konečne v aute. Svokor, ktorý sa nás podujal odviesť na letisko len nechápavo krúti hlavou nad množstvom nášho vybavenia a o senzačných historkách, v ktorých sa predbiehame kto videl na internete niečo senzačnejšie o Bolívijskej džungli. Pristupuje náš posledný člen expedície Rasťo, kameraman a fotograf v jednom. Sme plný elánu a nadšenia. Nastúpime, brácho v rýchlom slede zavrie dvere a kufor auta. Bohužiaľ zabúda na moje prsty, stále položené v ráme dvier. Milimetre ma delia od dolámaných prstov pravej ruky, našťastie sa nič nestalo Nie je to úplne dobrý začiatok ale na druhej strane je to znamenie, že štastie je zatiaľ na našej strane. Vyrážame smer Bolívija.
Keďže sme náš rozpočet utrácali skôr na rybárske náčinie ako za pohodlie prvej tiedy, naše zadky si užili tri medzinárodné lety, jedno vnútoštátne lietadielko a celodennú plavbu loďkou proti prúdu tropickej rieky. Konečne sme na mieste, ležím v stane na okraji pralesa a zamýšľam ako zajtra konečne po 5 dňoch cestovania dosiahneme vysnívanú rieku a začneme chytať ryby. Je koniec obdobia sucha, preto nás nízke prietoky nútia vzdať sa lodnej dopravy a zvyšok cesty pôjdeme pešo. Pomôže nám pri tom skúsený sprievodca, bez ktorého je cudzinec v bolívijskej džungli jednoducho stratený a skupina miestnych nosičov, vďaka ktorým sa nemusíme starať ešte aj o prevláčanie stanov a potravy.
Medzi základnú výbavu chlapcov nosičov patrí reproduktor a powerbanka, takže sme neúnavne zásobovaný rytmami juhoamerického reggetonu. Na dosiahnutie našej vytipovanej rieky musíme prekonať ešte poldňový pochod cez džungľu. Bohužiaľ v polke cesty zisťujeme že chlapci nielenže nemajú mačetu, náš sprievodca sa stratil, ale aj to, že nikto vlastne úplne netuší kde sme a kam smerujeme. Záchrana prišla za nečakaného zdroja, náš kameraman vytiahol telefón s aplikáciou mapy.cz, od ktorej sme pravdu povediac moc nečakali, ale ktorá nás prekvapivo presne vyviedla z džungle až k našej vysnívanej rieke.
Síce sme stratili jeden deň ale nevadí, bez hodiniek a telefónov pojem času naberá úplne iný rozmer dôležitosti. Natešený sa hádžeme do vody, ktorá síce v týchto horúčavách neosvieži, ale aspoň poteší a zmyje aspoň hrubú nečistotu z našich upotených tiel. Rýchlo skladáme udice, naväzujeme nadväzce, pripíname muchy a vydávame sa proti prúdu rieky hľadať miesta, v ktorých tušíme stanovisko našej vysnívanej ryby zlatého doráda. Cieľom je postupovať čo najďalej proti prúdu, až do hôr kde tok nadobúda charakter, v ktorom sa striedajú prúdnaté oblasti s veľkými balvanmy a úseky hlbokých a pomalých jám.
Na prvý pohľad nás prekvapuje množstvo života vo vode aj mimo nej. Deň aj noc musíme mať zakrytý každý centimeter kože pretože komáre, piesočné muchy a iný hmyz celý čas čakajú len na naše čo i len chvíľkové zaváhanie. V rieke musíme dávať pozor na sladkovodné raje, ktoré splývajú s dnom a pri zašliapnutí bez váhania zarazia osteň do nešťastníkovej päty. Rieka má na šírku asi 10 metrov a je krištáľovo čistá. Prebrodiť sa dá skoro na každom mieste s výnimkou hlbokých jám. Špecifikom sú neskutočne klzké kamene, na ktorých aj napriek tomu že máme kvalitnú obuv so šróbami v podrážke, sa občas cítim ako cirkusový artista na visutom lane. Rieka je plná života od množstva všelijakých akváriových rybiek rozličných tvarov, farieb až po rôzne druhy menších aj väčších sumcov. V rieke je okrem nich 5 druhov rýb, na ktoré sa oplatí s muškárskym vybavením zmerať.
Sabalo, vegetarián ktorý vyzerá ako kríženec našej mreny a prísavníka z akvárií. Pacu, piraňa s chrupom pripomínajúca človeka. Túto rybu sme bohužiaľ ani nevideli pretože pri výnimočnom celoročne nízkom prietoku rieky nemala možnosť natianuť do miest, v ktorých sme sa nachádzali. Yatorana neskutočne bojovná ryba, s pohľadom pirane, ma asi najviac prekvapla svojou rychlosťou dravosťou a bojovnosťou. Je to ideálna cieľová ryba pre muškárov v pralese. Strieborné dorádo, menší brat svojho zlatého kolegu. A nakoniec zlaté dorádo vrcholový predátor miestnych riek, a hlavný dôvod celej našej expedície.
Po pár dňoch sme si zvykli na každodennú rutinu. Vytriasť vlhké oblečenie z minulého dňa od všetkej otravnej hávede. S pôžitkom sa do neho obliecť. Keďže v týchto klimatických podmienkach bolo možné jedine brodenie namokro obúvame mokré neoprénové ponožky, zaväzujeme topánky, dáme rýchle raňajky a postupujeme neúnavne proti prúdu turistickým tempom Tatranských šuhajov. Skúšame šťastie na každom sľubnejšom mieste. Každý deň nás niečo prekvapuje, či už je to typír, ktorého svojou návnadou rušíme pri spásaní dnových rias. Opice, papagáje, taranule alebo množstvo farebnch motýľov. Až po stopy jaguáru na piesočných plážach rieky, ktorú prechádzame. Večer často pozorujeme odrazy krokodílích očí v svetle čelovky pri pokusoch o aspoň čiastočné usušenie oblečenia, výbavy a neustáleho boja s hmyzom.
Lovíme prevažne na veľké streamere, ktoré občas pre ozvláštnenie striedame za výrazné farebné poppre. Podľa charakteru rieky sa nám darí loviť aj jednotlivé druhy rýb. V pomalších spodných partiách chytáme len strieborné doráda a yatorány, ktorých útoky a nasledujúci boj si neskutočne užívam. Po zábere yatorána ihneď vyskakuje z vody, využíva tvar tela spolu so silou prúdu a na muškárskej udici je rybárovi často viac ako rovnocenný súper. Čím ideme ďalej do hôr tým silnie pribúdajú prúdnatejšie partie a začíname stretávať a chytať prvé zlaté doráda.
Pre mňa je dorádo dokonalý stroj na zabíjanie. Neskutočne agresívne reaguje a akýkoľvek prudký pohyb vo vode a neraz sa nám stalo, že pri zdolávaný yatorány z hlbočivy vyštartovalo dorádo, ktoré na ňu počas zdolávania nekompromisne útočilo. Za živa vytrhávalo kusi mäsa, úplne ignorujúc nás ako človeka vo svojej prítomnosti. Jednoducho keď zacíti korisť, zapne sa v ňom taký silný lovecký inštinkt aký som doteraz nezažil pri inej rybe.
Takmer každý deň sa modlíme aby nezačalo pršať, pretože dážď by znamenal zakalenie vody, čo automaticky významne znižuje aktivitu dorád aj ostatných druhov. Po siedmich dňoch sa konečne dostávame na sútok dvoch potokov, ktoré tvoria prameň rieky kde sme celý čas chytali. Nachádza sa tam neskutočná jama, ktorá na prvý pohľad sľubuje dorádo. Tento pocit po pár hodoch potvrdzuje strýko, pretože na výplave z jamy zapína krásne dorádo. Z diaľky s bráchom sledujeme boj, ktorý je tradične plný adrenalínu. Zrazu si všímame že niečo je inak, strýko sa nám z diaľky snaží naznačiť aj niečo iné, ako len to že chytil ďalšiu krásnu rybu. Schmatnem udicu a obaja makáme slalomom pomedzi slizké kamene za ním. Počas behu začínam chápať, čo sa deje. Keď pribehneme k jame zazrieme, že agresívny pohyb zdolávanej ryby naštaroval k aktivite hejno asi desiatich ďalších dorád. Obaja so spadnutou sánkou vyťahujeme pár pohybmi metre šnúry z navijakov a hádžeme muchy do jamy. Hlava mi nestíha spracovať tento prílev adrenalínu a emócií. Otrasiem sa až v momente keď vraciame, posledné tretie dorádo, po odfotografovaní, naspäť rieke. Neskutočný zážitok, ktorý človek už dnes zažije veľmi ťažko, a odmena za celé naše snaženie.
Preskúmavame aj posledné úseky ktoré už môžem nazvať džungľovými potokmi, zdolávame posledné ryby. Dostali sme sa do miest kde, podľa našich sprievodcov okrem domorodých drevorubačov, ktorý boli už všade, noha bieleho rybára ešte nevstúpila. Bodku za expedíciou nám urobí dážď poslednú noc výletu. Ochladzuje a zakaľuje vodu, čo úplne zastavuje aktivitu rýb a nám neostáva nič iné ako sa plný zážitkov vydať na cestu naspäť do civilizácie.
Po ceste naspäť mi hlavou víria otázky, prečo to vlastne robíme, aký to má zmysel ? Však po nakoniec sa aj tak už všetci nevieme dočkať tepla domova a žiadni viditeľný profit z toho moc nemáme. Nechytili sme ani žiadny svetový rekord, nešlo nám o život, nikomu sme našou akciou nejak extra nepomohli, tak prečo ? Odpoveď som našiel až po návrate domov. Síce sme nespravili dieru do sveta. Ale posilnili sme vzájomné priateľstvá a zažili neskutočné prostredie, ktoré o pár rokov už nemusí existovať. A predovšetkým opustili pohodlie domova, a zažili každý deň toľko nových vecí, že na ne budeme spomínať do konca života. Aj dnes, mesiace po návrate keď zavriem oči, stále počujem nočnú filharmóniu dažďového pralesa a v mysli sa vraciam k čarovnej rieke a jej zlatým dorádam.
Viac sa dozviete v krátky rybársky filme, ktorý sem z cesty zostrihali aby ste nám verili, že to celé nie sú len také naše tradične nafúkané rybárske reči. Okrem rýb v ňom uvidíte čo sa sa stne s rybármi keď vyskúšajú vysokohorskú turistiku vo výške viac ako 6000 m n.m.